balans

Nesúvisí to s tým, že je nový rok, ani s tým, že by som sa ocitla na rázcestí. Na kontinuu môjho života však došlo k plynulej zmene. Nechtiac. Nechcela som zmeniť prácu, nechcela som pracovať menej, nechcela som zmeniť svoj prístup k škole a ani k tráveniu voľného času. Nikto ma do ničoho nedotlačil, dokonca ani výpoveď som nedostala, v práci dokonca nenastala žiadna zmena, ktorá by ma nútila zmeniť prístup k nej. Dokonca ani v škole a osobnom živote nemám problémy. Aj môj spôsob trávenia voľného času mi vyhovoval. Napriek tomu sa všetko zmenilo... bez môjho aktívneho pričinenia a chcenia (bola som totiž na svoj život hrdá).
Postupne som pochopila, že moja práca nemá také smerovanie, ak by som si želala. Že škole som sa nevenovala toľko, čo by som mala (pozitívne zistenie bolo, že vlastne ani nebolo treba). Že moja kondícia je na bode mrazu, že som už pol roka nič kreatívne nevytvorila (dokonca mi zaschla farba v téglikoch). Že vlastne nevyužívam svoj potenciál, že sa neraba prispôsobujem. Že už pol roka si plánujem, čo všetko spravím, keď bude voľno a zatiaľ som nespravila nič. A že môj organizmus vyhlásil poplach - vraj dôsledok stresu. Ja som bola stresovaná? Lekárka povedal, že dokonca sa u mňa prejavuje burn-out. U mňa?
Takže ma okolnosti chtiac nechtiac prinútili zastaviť sa, zamyslieť sa a rozhodnúť sa... Keď som si premietla, čoho všetkého sa budem musieť vzdať, netešila som sa. Keď som v úvahe pokračovala ďalej a prišla na to, čo mi to "vzdávanie sa" prinesie, tak som sa začala tešiť. A veľmi. Pracovať menej, viac sa venovať svojim blízkym a koníčkom. A znovu sa vrátiť k brušnému tancu, na ktorý som nemala čas. A pôjdem na chalupu a do Tatier a budem chodiť na prechádzky zo psami...
Teším sa na to. A teším sa, že sa na svoj organizmus môžem spoľahnúť - že ma stopne, keď robím niečo zle.